Výstup na horu Karmel


Úryvky z knihy  Sv. Jan od Kříže, VÝSTUP NA HORU KARMEL

Ten, kto che milovať niečo iné zároveň s Bohom, bez všetkých pochýb si málo cení Boha, pretože kladie Boha na roveň s niečím, čo je od Boha zvrchovane vzdialené.

Nezáleží, či je vták priviazaný tenkou alebo hrubou niťou, pretože pokiaľ ňou bude priviazaný rovnako ako hrubou, nebude môcť lietať, pokiaľ ju nepretrhne. Je pravda, že sa tenká niť dá ľahšie pretrhnúť, ale hoci je to sebeľahšie a nepretrhne ju, nevzlietne. Rovnako je to s dušou, ktorá na niečom lipne. A hoci je to sebecnostnešie lipnutie, nedospeje k slobode božského zjednotenia.

Ak sa niekto nestará, aby opravil nádobu, stačí malá trhlinka a vytečie všetka tekutina, ktorá je v nej. Preto nás dobre poučil Sirachovec: Kto pohŕda maličkosťami, postupne príde k úpadku. Lebo ak vraví: Z jedinej iskry sa rozšíri oheň. Preto stačí jedna nedokonalosť, ktorá prinesie so sebou ďalšiu a ďalšiu…

Ako jeden úkon cnosti vyvolá v duši sladkosť, pokoj, útechu, svetlo, čistotu a silu, tak jedna žiadosť spôsobí trýzeň, únavu, námahu, duchovnú slepotu a slabosť.

Aby sme chápali, aké je toto zjednotenie o ktorom budeme hovoriť, je potrebné vedieť, že Boh prebýva v každej duši, aj keby sa jednalo o najväčšieho hriešnika na svete a pomáha mu. A tento druh zjednotenia medzi Bohom a všetkými tvormi sa uskutočňuje stále a Boh v ňom zachováva bytie, takže ak by týmto spôsobom v nich chýbal, boli by zničení a prestali by existovať. Ak teda vravíme o zjednotení duše s Bohom, nehovoríme o tomto podstatnom, ktoré trvá ustavične, ale o zjednotení duše s Bohom a o jej pretvorením v Neho, ktoré sa neuskutočňuje stále, ale iba vtedy, ak duša nadobúda podobnosti s Bohom láskou. Prvé zjednotenie je prirodzené a druhé je nadprirodzené.

Diabol tiež dokáže nahovoriť duši tajné a niekedy veľmi zjavné uspokojenie so sebou. Preto mnohokrát predstaví predmety zmyslom, predvádza postavy svätých a nádherné žiare a sluchu našepkáva veľmi záhadné slová, vyvoláva sladké vône a v ústach sladkosti a v hmatu rozkoš a aj ináč dušu navnadí, aby ju zatiahol do mnohého zla. Preto sa musia takéto predstavy a pocity zaháňať, pretože aj keď niektoré pochádzajú od Boha, Boh tým nie urážaný a navyše sa neprestáva prijímať účinok a plod, ktorý nimi chcel Boh duši preukázať, ak ich duša odháňa a nechce.

Zdroj:  Sv. Jan od Kříže, VÝSTUP NA HORU KARMEL

7 responses to this post.

  1. Ten, kto che milovať niečo iné zároveň s Bohom, bez všetkých pochýb si málo cení Boha, pretože kladie Boha na roveň s niečím, čo je od Boha zvrchovane vzdialené. … – v súčasnosti to vnímam takto – Boh je, okrem iného, Všadeprítomný – milovať Boha vo všetkom a bez pochybností o Všadeprítomnosti je prejavom cennosti lásky, pretože tá kladie Boha na roveň najvnútornejšej podstaty každého stvorenia, čo pochádza od Stvoriteľa, a to bez ohľadu na to, ako je stvorenie vzdialené vonkajším prejavom od Stvoriteľa.

    Odpovedať

    • Posted by Nina on 16. marec 2012 at 11:20

      “Ten, kto che milovať niečo iné zároveň s Bohom, bez všetkých pochýb si málo cení Boha, pretože kladie Boha na roveň s niečím, čo je od Boha zvrchovane vzdialené.”

      Súhlasím s tým, že milovať Boha vo všetkom. Tento úryvok však ja osobne vnímam ako vzdialenosť od Boha možno práve túžbami ega, lipnutím na veciach, ktoré so srdcom nič nemajú. Ak kladieme napr. hmotné statky a moc na jednu úroveň s Bohom. To nejde, potom je buď jedno alebo druhé. Ale ak milujeme všetky Božie stvorenia, prírodu atď. (teda milujeme Boha vo všetkom a vo všetkých), potom je na prvom mieste stále Boh, pretože milujeme a Boh je láska. A my prejavujeme tiež lásku, kvalitu Boha.

  2. Posted by nitram on 12. marec 2012 at 08:32

    dobrý den,
    ďábla bych přirovnal k pokušiteli – našemu egu. Ďábel-Satan je též součástí Boží existence, žité v naší mysli-dualitě.
    a jak zmínila moonica… Bůh je (okrem inehé) všudypřítomný…
    *Boh je, okrem iného, Všadeprítomný – milovať Boha vo všetkom a bez pochybností o Všadeprítomnosti je prejavom cennosti lásky, pretože tá kladie Boha na roveň najvnútornejšej podstaty každého stvorenia, čo pochádza od Stvoriteľa, a to bez ohľadu na to, ako je stvorenie vzdialené vonkajším prejavom od Stvoriteľa.*

    a jak milovat část ďábla-ega v nás samých… mít s ním soucit… milovat jej universální láskou, kteráž vše prosvětlí a v poznání pravdy očistí… z ďábla, beránek z duality jednota…

    a což tak říci satanovi na místo “odstup satane”… : pojď a vyprávěj mi, a říkej mi co všechno by jsi mohl… a já Ti na oplátku sdělím … ano, to všechno by jsi mohl, ale nemůžeš, protože to není vůle má… v soucitu bych jej objal řka: ,, Vím, že jsi tu pro mé dobro, abych poznal, pochopil…”
    mysl může, ale srdce nezradí… jak je to možné…?
    ďábel-satan jest vlastní součástí naší mysli, ni srdce, které žije v Lásce…

    …vůle srdcí…bez rozdílu…zní…
    …život v Lásce…přítomností…všeho veškerenstva smír…

    krásný den přeji Všem…🙂

    Odpovedať

    • Nitram to krásne vysvetlil. Ja sa pokúsim doplniť ešte z inej strany.
      Aj keď milujeme všetko, nesmieme na tom lipnúť vôľovo, nemôžeme byť závislí na veciach, ktoré máme radi. Môžme vlastniť veci, majetok, ale iba fyzicky, nie vôľovo – ak sme závislí na majetku a zaľúbili sme sa do svojich šiat, topánok, mobilu, auta a nevieme od nich oči odtrhnúť, to je to, čo myslí autor knihy, že taký človek sa nemôže zaľúbiť do Boha, pretože Božia láska sa v ňom môže prejaviť až potom, ak je vo vnútri už prázdny – oslobodený od všetkých túžob.
      Vysvetľuje to aj zaujímavým výkladom Kristovej vety: “Ja musím odísť, aby mohol k vám prísť Duch Svätý”. Toto Ján vysvetľuje približne takto: Pokiaľ by Kristovi učeníci naďalej milovali iba fyzického Ježiša, nepôsobil by Duch Svätý na ich duchovné vnútro. A preto človek nesmie lipnúť na ničom fyzickom, inak sa je vnútro, ktoré má byť prázdne od túžob, nenaplní Duchom Svätým, čiže nedôjde k spojeniu duše s Bohom, k duchovnej svadbe.

    • 🙂 nitram, Minne,

      ĎAKUJEM.

      Touto vetou to autor asi tiež vystihuje :
      Ak teda vravíme o zjednotení duše s Bohom, nehovoríme o tomto podstatnom, ktoré trvá ustavične, ale o zjednotení duše s Bohom a o jej pretvorením v Neho, ktoré sa neuskutočňuje stále, ale iba vtedy, ak duša nadobúda podobnosti s Bohom láskou. Prvé zjednotenie je prirodzené a druhé je nadprirodzené.

      Vnímam to tak, že cestou poznania je spojenie prirodzeného s nadprirodzeným, časti s celkom, čiastočného poznania = prirodzeného s celistvým poznaním = vedomým sebapoznávaním, a teda splývanie s Vedomím, aby poznávajúci poznal ako je Poznaný. Aj tým sa nádoba tela vyprázdňovaním premieňa v kalich požehnaný na prijatie hojnosti a telo presahujúci, ktorý je ustavične naplnený, avšak ničím, čo by bolo rukami uchopiteľné. To naplnenie je uchopiteľné srdcom a zároveň je /slovami neopísateľne/ presahujúce rozmer doteraz poznaného …

    • 🙂 mám pocit, že nielen k článku, ale aj k blogu sa hodí aj toto :


      🙂 cesta vinúca sa v objatí živej lásky až k spojeniu s niečím, čoho symbolom je zelená farba spájajúca tri hore a tri dole …🙂

  3. Nevesta ukrižovaného Pána Ježiša musí trpieť na tele aj na duši. Musí Milovanému pomáhať pri nesení kríža – to je zákon lásky.

    Odpovedať

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: